Budem srdečný, ale úprimne a bez pretvárky  27. februára 1900 Budem sa priateľsky správať k všetkým, ale dôverne iba k niektorým. Budem sa usilovať o skromnosť, ktorá nemá nič spoločné s vyumelkovanosťou; o skromnosť, ktorá rozpty­ľuje každú povýšenosť; a o prívetivosť, ktorá má ďaleko od strohosti. Budem sa snažiť o spolucítenie, ktoré sa chráni protirečiť, keď si to nevyžaduje svedomie; budem srdečný, ale úprimne a bez pretvárky, lebo ľudia sú radi, keď poznajú tých, s ktorými majú do činenia; vždy sa budem prejavovať viac-menej podľa toho, s kým budem v kontakte.     15. – 21. mája 1953 Slávnostný vstup do Benátok a prvé dva mesiace kontaktu s mojimi deťmi sú pre mňa dôkazom vrodenej dobroty, akú Benátčania prechovávajú k svojmu patriarchovi. (…) Budem pokračovať v práci na svojom temperamente ako doteraz. Pokora, jednoduchosť, slová a skutky v duchu evanjelia, mužná umiernenosť, nezlomná trpezlivosť, otcov­ská horlivosť za dobro duší.  Vidím, že ma radi počúvajú, a moje jednoduché slová im idú priamo do srdca. No i tak sa budem dobre pripravovať, aby mojej reči nechýbala dôstojnosť a aby čoraz viac budovala. Som rád za sekretára dona Gina Spaventa, ktorý sa vyznačoval vernosťou už aj môjmu predchodcovi; teraz mu dám na pomoc dona Lorisa Capovillu. Obaja vynikajú kňazskou svätosťou, inteligenciou a sú dobrého ducha. Niekedy by myšlienka na to, že mi ostáva už málo času, chcela oslabiť moje zanietenie. S Božou pomocou sa jej to nesmie podariť. (…) Pánova vôľa je mojím pokojom. Môj prostý život, ktorému sa od Svätej stolice dostalo príliš veľkej cti vzhľadom na moje zásluhy, sa tiahne od mojej rodnej dediny až ku kupolám a vežičkám Chrámu sv. Marka. Do testamentu chcem dať pros­bu, aby sa pre mňa našiel výklenok v krypte baziliky vedľa hrobu evanjelistu, ktorý sa stal takým drahým a blízkym môjmu duchu… evanjelistu Marka, syna sv. Petra, jeho učeníka a tlmočníka.      13. augusta 1961 K všetkým sa správať s úctou, múdrosťou a s evanjeliovou jednoduchosťou.  Vo všeobecnosti sú ľudia presvedčení a schvaľujú, ak jazyk pápeža, aj v bežnom styku, má čosi z tajomnosti a budí bázeň. No Ježišov príklad skôr nasleduje príťažlivejšia jednoduchosť, nie však bez opatrnosti múd­rych, ktorým pomáha Boh. Jednoduchosť môže u domýšľavých vyvolať pohŕdanie a menšiu vážnosť. No málo záleží na tom, či nás nafúkanci svojím posudzovaním alebo správaním ponížia: všetko sa obráti na ich škodu a zahanbenie. Muž jednoduchý a statočný sa bojí Pána a chráni sa zlého (porov. Jób 1,1). Jednoduchý je vždy najdôstojnejší a najsilnejší. Samozrejme, za podpory múdrej a vľúdnej opatrnosti. Jednoduchý je ten, kto sa nehanbí priznať k evanjeliu aj pred tými, čo si ho nec­tia a považujú ho za slabosť a detin­skosť, a priznať sa k nemu vo všetkých jeho častiach, pri každej príležitosti, v prítomnosti všetkých; jednoduchý sa nenechá svojimi blížnymi klamať ani si dať zasahovať do svojich práv; nestráca vnútorný pokoj, akokoľvek sa druhí k nemu správajú. Jednoduchosť neprotirečí opatrnosti, ani opatrnosť jednoduchosti. Jednoduchosť je láska, opatrnosť je myšlienka.  Láska sa modlí, rozum bdie. „Bdejte a modlite sa“ (Mk 14, 38). Je tu dokonalý súlad. Láska je ako holubica, ktorá hrkúta, bdelý rozum je ako had (porov. Mt 10,16), ktorý nikdy nepadne na zem, nerobí lomoz, lebo sa pohybuje tak, že sa hlavou dotýka všetkých nerovností na svojej ceste. Pán Ježiš, zakladateľ svätej Cir­kvi, s múdrosťou, mocou a nevýslovnou dobrotou riadi všetky udalosti podľa svojho rozhodnutia na väčšie dobro svojich vyvolených, ktorí tvoria jeho milovanú mystickú nevestu.  Akokoľvek sa udalosti zdajú proti dobru Cir­kvi, mám prežívať dokonalý pokoj, ktorý ma však neoslobodzuje od vrúcnej modlitby, aby sa diala Božia vôľa na nebi i na zemi (porov. Mt 6, 10). Mám sa vystríhať nerozvážnosti tých, čo v slepote mysle alebo oklamaní skrytou pýchou chcú konať dobro bez toho, že by boli povolaní od Boha v jeho Cirkvi, ako keby božský Vykupiteľ potreboval ich biednu spoluprácu alebo pomoc kohokoľvek.  Záleží len na tom, aby sme spolupracovali s Bohom na spáse duší a celého sveta. Toto je určite úloha pápeža v jej vrcholnom vyjadrení.  „In omnibus respice finem.“ (Vo všetkom, čo robíš, pamätaj na koniec.) Tu nejde o koniec ľudského života, ale o cieľ, o Božie povolanie, ku ktorému pápeža pozdvihlo tajomné ustanovenie Božej prozreteľnosti.     15. októbra 1962 Dnes mi sv. Terézia priviedla pána doktora Freda Pierca Corsona, predsedu Svetovej rady metodistov. Prijal som ho čo najlepšie, prejavil som živý záujem o neho a o duše metodistov, ktorých je, ako mi povedal, na celom svete viac ako päťdesiat miliónov. Dovolil som si ponúknuť mu niečo z Nasledovania Krista, a on to veľmi dobre prijal. Zanechal vo mne dojem človeka dobrej viery. Otec rodiny a viacnásobný starý otec, seriózny a prívetivý. Prečo by som sa nemal za neho modliť v starosti o toľké duše oddelené od katolíkov, ale vykúpené Kristovou krvou? Najšťastnejším dnešným stretnutím bolo zasadnutie s kardinálmi, členmi predsedníckeho výboru koncilu. Sú nimi: Tisserant, Tappuni, Spellman, Play y Daniel, Frings, Ruffini, Caggiano a Alfrink, Lienard, Gilroy. Všetko vo mne vzbudzuje nádej.     Koniec apríla 1963 „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 10). Nebo chcelo, aby sa v týchto slovách začala spájať moja fyzická alebo morálna bolesť s tým najlepším duchovným ovocím v mojej službe pre dobro svätej Cirkvi, v okami­hu, keď už bolo tak spochybnené.     20. mája 1963 Sv. Bernardín, môj obľúbený svätý, na svoj sviatok si mi dal niekoľko znamení, že bude pokračovať moja veľká fyzická bolesť, ktorá ma neopúšťa. Eucharistiu som už tretíkrát prijal na posteli. (…) Trpezlivosť, trpezlivosť. Nemohol som však neprijať kardinála Wyszyńského spolu s jeho štyrmi poľskými biskupmi, ktorí sa vracajú do vlasti. Zvyšok dňa som prežil na lôžku v mimoriadnych fyzických bolestiach. Moji blízki sa o mňa starajú s veľkou láskou… Chváloreč na sv. Eugena z breviára 2. júna: „Bol to muž dobroprajný, mierny a prístupný; a čo je najdôležitejšie, mal povesť svätého života.“ Nebolo by krásne dospieť aspoň sem?